Po roku príprav sme 19. apríla 2017 v zložení 6 bežcov a 18 členov realizačného tímu odštartovali náš príbeh. Kroky na hrane – projekt, ktorý nás všetkých zmenil.
O príbehu Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera som prvýkrát počul až z úst Martina Urbaníka pred viac ako rokom, keď mi navrhol, aby sme spoločne zrealizovali ďalší zaujímavý film, tentokrát však s úplne iným rozmerom, ako naša prvotina 12CH Vysoké Tatry Trail. Najprv som to bral ako jednu z ďalších zaujímavých tém a pustil som sa do štúdia historických faktov. Avšak po prečítaní knihy Alfreda Wetzlera – Čo Dante nevidel (MilaniuM a Pavel Zrínyi, 2009), ktorá obsahuje aj text Správy Wetzlera a Vrbu, som pochopil, že toto bude úplne niečo iné… Projekt KROKY NA HRANE začal nadobúdať reálne kontúry.
19. októbra 2018 sme v Múzeu holokaustu v Seredi uviedli premiéru dokumentárneho filmu KROKY NA HRANE (41 min, réžia Viliam Bendík, SK), ktorý vznikol za podpory mnohých ľudí, ktorí do projektu vložili svoje srdce, svoj voľný čas aj finančné prostriedky. Film získal na jednej z prvých festivalových projekcií na Slovensku GRAND PRIX aj CENU DIVÁKOV (Festival dobrodružných filmov HORYZONTY, Trenčín).
Pri tvorení koncepcie pre projekt KROKY NA HRANE sme si ako základ pre všetko, čo chceme zrealizovať, určili autentickú trasu, po ktorej sa podarilo Vrbovi a Wetzlerovi ujsť z pekla koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau v apríli 1944. Absolvoval som druhé náročné čítanie, tentokrát knihy Rudolfa Vrbu – Nemôžem odpustiť, utiekol som z Osvienčimu (Citadella 2015, preklad z anglického originálu I can not forgive, Rudolf Vrba a Alan Bestic, 1964). Po porovnaní obidvoch textov som sa pokúsil nakresliť prvú verziu trasy, avšak chýbalo mi mnoho historických faktov a najmä znalosť vtedajších pomerov vo vojnovom Poľsku. V tejto etape nám nezištne ponúkol pomoc Robert Schmidt, ktorý sa touto témou zaoberá už niekoľko rokov a trasu veľmi detailne pozná (realizoval ju v roku 2016 v rámci tretieho ročníka pochodu Vrba Wetzler Memorial). Po minimálnych úpravách, prieskume v teréne a doplnení slovenskej časti (ktorú Vrba a Wetzler už absolvovali povozom a vlakom) sme pripravili autentickú trasu pre náš projekt KROKY NA HRANE – behateľnú v súčasných podmienkach s dĺžkou 170 km a prevýšením 5.500 m.
Od začiatku príprav projektu KROKY NA HRANE som bol presvedčený o tom, že zachytiť takto rozsiahly bežecký projekt objektívmi kamier nebude jednoduché a určite to nezvládnem sám alebo v malom tíme ľudí. Preto som prišiel s konceptom troch filmových a troch podporných tímov. Každá bežecká dvojica tak mala na trase počas celého behu svoju vlastnú podporu a vlastný tím kameramanov, ktorý sledoval najdôležitejšie udalosti na historickej trase vo vopred určených bodoch a zaznamenával nový príbeh. Tentokrát to bol príbeh dvojíc ultrabežcov, ktorí sa rozhodli, že nedopustia, aby sa aj vinou našej ľahostajnosti zopakovalo niečo, čo pred viac ako sedemdesiatimi rokmi pripravilo o život milióny ľudí.
Rád by som sa na tomto mieste poďakoval všetkým členom realizačného tímu za to, že sa na svoje náklady a s veľkým nadšením pustili nezištne do neuveriteľne náročnej práce v teréne, v podmienkach, ktoré boli naozaj autentické pre príbeh z roku 1944. V horách sneh, ľad a teploty blízke nule, miestami vietor, dážď, blato a prebdené noci v autách naložených technikou. Úprimne ďakujem a verím, že sme sa nespoznali zbytočne.
Počas realizácie projektu KROKY NA HRANE som sa rozhodol zaznamenať jeho priebeh rýchlou kamerou, aby mali ľudia autentické informácie o jeho priebehu v reálnom čase. V náročných podmienkach počas denných aj nočných presunov autami medzi jednotlivými stanovišťami na trase tak vznikla séria krátkych filmov KROKY NA HRANE – Príbeh. Natočená a zostrihaná za pomoci mobilného telefónu iPhone 7. Zverejnená postupne na Facebook stránke Bendik.sk – Príbehy o behu a o živote. Pre jej autentickosť som sa rozhodol ju zverejniť bez akýchkoľvek zmien.
Náš príbeh začína v bývalom pracovnom a koncentračnom tábore v Seredi, odkiaľ deportovali do nacistických koncentračných táborov na smrť viac ako 10.000 ľudí, medzi nimi aj Alfreda Wetzlera.
Jeden list papiera = zoznam 40-tich ľudí = jeden dobytčí vagón. 25 vagónov = tisíc ľudí v jednom transporte. 57 transportov = 57.000 ľudí na smrť.
To bola prvá etapa deportácií zo Slovenska, ktorá prebiehala od marca do októbra 1942. Slovenská republika deportovala ako prvá Nemcami neokupovaná krajina, pričom deportáciu zabezpečovala vlastnými mocenskými prostriedkami.
Nasadáme do vlaku, ktorý nás vezie po trase takmer identickej s trasou deportácií do tábora Auschwitz-Birkenau, odkiaľ nebolo návratu.
Na stanici Zwardon odovzdávali Hlinkove gardy dobytčie vagóny so živým ľudským nákladom príslušníkom SS. Tu sa rozdeľovali ľudské osudy. Na ceste do ničoty.
My pokračujeme ďalej a počasie nám pripomína ako to vyzeralo v apríli 1944. Zajtra nás čaká ťažký deň. Smer Múzeum Auschwitz-Birkenau.
Koncentračný tábor Auschwitz – Birkenau. Na tomto mieste bolo zavraždených viac ako milión nevinných ľudí. Vrba s Wetzlerom tu v apríli 1944 strávili tri dni a tri noci bez pohybu v úkryte, aby mohli neskôr nepozorovane ujsť. Nie kvôli sebe, ale kvôli státisícom nič netušiacich Židov v Maďarsku. Z tábora Birkenau, z časti BIII, nazývanej v táborovom žargóne “Mexiko”, vyrazili 10. apríla 1944 o deviatej večer. My ich budeme nasledovať už zajtra ráno. S východom slnka sa stretneme všetci v “Mexiku”.
21. apríl 2017 presne 5.45 hod. Tesne po východe slnka. Tábor Birkenau. Sekcia BIII nazývaná v táborovom žargóne “Mexiko”. My vyrážame po stopách Vrbu a Wetzlera. Nezabudneme.
Šesť ultrabežcov v tichosti a pomaly opustilo koncentračný tábor Birkenau na dlhú trasu smerom na juh. Za slobodou. Cítiť z nich neskutočnú silu. Valcujú terén v nížinách, v bahne, v kopcoch, na snehu aj vo vetre. Akoby bežali polmaratón… Oni však bežia niečo úplne iné. 170 km plných motivácie, pokory a rešpektu. Rešpektu voči dvom ľuďom, ktorí ju prekonali za nepredstaviteľných podmienok v roku 1944.
Presne 21. apríla 1944, po 11-tich dňoch putovania, prekročili Vrba s Wetzlerom hranicu a dostali sa na Slovensko. Prešli obrovský kus cesty. A my dnes tesne pred polnocou spolu s nimi.
Počas cesty im pomohli obyčajní ľudia, ktorí riskovali svoje vlastné životy. Za hranicou tak stretli obyčajného roľníka Ondreja Čáneckého zo Skalitého, ktorý im pomohol dostať sa až do Žiliny. Bez neho by sa im to pravdepodobne nikdy nepodarilo. Dodnes neexistuje žiadna oficiálna pamätná tabuľa alebo iné poďakovanie za tento historický hrdinský čin.
Rudolf Vrba a Alfred Wetzler prežili tábor smrti, prešli mnoho kilometrov v ťažkých podmienkach a za pomoci nenápadných hrdinov z radov obyčajných ľudí prežili. V Žiline nakoniec spísali správu o priemyselnom vyvražďovaní ľudí v nacistickom koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Dnes je táto 32-stranová správa jedným z najvýznamnejších dokumentov dejín holokaustu.
Toto je len pár čriepkov celého príbehu, ktorý sa udial v roku 1944. V roku 2017 sa nám podarilo zrealizovať niekoľkomesačný projekt presne podľa plánu, aby sme mohli pripomenúť hrdinstvo dvoch mužov – Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera. Na základe tohto ambiciózneho projektu vznikol dokumentárny film KROKY NA HRANE, ktorý chceme priniesť čo najväčšiemu počtu divákov, najmä detí a študentov, nielen na Slovensku. Držte nám palce, aby sa to podarilo. Do videnia v kinách a na besedách!