Posledný októbrový deň sa vo Vysokých Tatrách udialo nenápadné, ale o to zaujímavejšie ultrabežecké podujatie. Jeden rok prípravy. Jeden deň plný zážitkov. Bol som pri tom. V podpornom tíme, ktorý zabezpečoval občerstvenie a video produkciu po trase.
Myšlienka prepojiť vlastnými nohami všetkých 12 vysokohorských chát vo Vysokých Tatrách určite nie je ojedinelá. Urobiť to počas jedného dňa, alebo doslova za “pár hodín” je však už naozajstná výzva. Výzva, ktorá spojila do jedného teamu dvoch kamarátov. Martina a Tomáša. Vlastne piatich. Martina, Tomáša, Paliho, Riša a mňa. Táto zostava nie je ani trocha náhodná. Všetci sme sa totiž stretli už dávno, každý z inej perspektívy, pri ultra maratóne STEFANIK TRAIL, ktorý organizuje Martin pravidelne každý rok v júni v Malých Karpatoch. A všetci sme zažili v jednu slnečnú októbrovú sobotu nádherné dobrodružstvo, na ktoré budeme spomínať ešte veľmi dlho. Z tohto krásneho projektu vznikol film 12CH Vysoké Tatry Trail. Na festivale dobrodružných filmov Horyzonty v Trenčíne získal v roku 2016 najvyššie divácke ocenenie – Cenu divákov.
Martin sa mi s touto myšlienkou zdôveril pred rokom. V januári sme si počas jednej z našich služobných ciest odskočili na chvíľku do Vysokých Tatier. Večer sme vybehli na Zamku. Prespali sme a skoro ráno vyrazili do hlbokého snehu na Téryho chatu. Naľahko. V bežeckých topánkach, s návlekmi proti snehu a bežeckými batohmi.
Hore na Térynke mi Martin pri teplom čaji s horcom vyrozprával svoj sen spojiť všetkých 12 vysokotatranských chát jediným behom: “Začali by sme na Chate Plesnivec v Belianskych Tatrách, cez Brnčalku a Svišťovku na Skalnatú chatu, potom Zamku, Térinku, cez Priečne sedlo na Zbojníčku, ďalej dole na Rainerku a Bilíkovu chatu, Sliezsky dom, zbehnúť Ostrvu na Chatu pri Popradskom Plese, opäť hore na Chatu pod Rysmi, dole na Štrbské Pleso a na záver chuťovečka po zjazdovke na Chatu pod Soliskom. 12 tatranských chát. 69 km. Prevýšenie takmer 5.000 metrov.” Krásny projekt. Narodil som sa pod Tatrami. Idem do toho! A rozbehli sme sa lavinóznym svahom dole do Starého Smokovca.
Optimálny plán sa dá postaviť len tak, že si trasu aspoň raz po častiach prebehnete celú. Začali sme teda prvou polovičkou. Po absolvovaní úžasného júnového preteku Lavaredo Ultra Trial sme v jedno júlové ráno, opäť popri služobnej ceste na východ Slovenska, vybehli rovno na Chatu Plesnivec. A odtiaľ nádhernými chodníkmi Belianskych Tatier, plnými letných kvetov, okolo Bieleho Plesa na Chatu pri Zelenom Plese, ľudovo Brnčalku.
Jedno pivo, energetická tyčinka, magnézium a ďalej strmým stúpaním na Veľkú Svišťovku. Odtiaľ bez zastávky na Skalnatú chatu, kde sme prečkali trojhodinovú búrku s hromami a bleskami, ako sa na riadne hory patrí. Po búrke sme po mokrých skalách doslova doskackali až na Zamkovského chatu, kde nás privítala s úsmevom nádherná chatárka. A to bol v ten deň koniec našich ďalších ambícií pokračovať na Téryho chatu…
V septembri sme pokračovali ďalšou časťou trasy, opäť po vydarenej služobnej ceste na východ Slovenska. Tentokrát sme sa stretli traja. Do tímu sa pridal mladý slovenský bežecký talent Michal Stehlík, ktorý mal doslova pár týždňov po úspešnom absolvovaní 170 km ultramaratónu okolo Mont Blanc – UTMB.
Trasu sme si tentokrát rozdelili v štýle golfového handicapu. Na Chatu pod Rysmi sme vyrazili súčasne z troch rôzne vzdialených bodov – zo Starého Smokovca (Michal), zo štrbského Plesa (Martin) a Popradského Plesa (ja). Počas celého dňa bolo nádherné jesenné počasie, avšak reťazový úsek pod chatou dal kvôli ľadu poriadne zabrať. Aj preto tam pravdepodobne opustila nošu plnú cibule mladá holandská turistka s odkazom “For Chata pod Rysmi”. Mišo počas nášho zostupu nerozmýšľal dvakrát a o malú chvíľu už stúpal opäť hore, tentokrát s nošou na chrbte. Tréning pre mladého ultramaratónca ako sa patrí! Klobúk dole Mišo!
Martin si neskôr odbehol do hôr ešte raz, tentokrát sám, aby skúšobne prebehol aj poslednú časť trasy a definitívne odhadol čas a možnosti na jednotlivých úsekoch. Cenné informácie pre celkový obraz tohto projektu.
To sme vedeli od začiatku. Avšak presný dátum závisel od množstva okolností. Plný pracovný kalendár. Presná zostava bežeckého aj podporného tímu. Sezóna otvorených tatranských chodníkov. Technická náročnosť trasy vzhľadom k počasiu. A práve kvôli tej poslednej menovanej Martin oslovil jedného z najpovolanejších. Tatranského veterána, hasiča a dobrovoľného záchranára z Tatier – Tomáša Kačmarčíka. Tomáš na tohtoročnom ultra maratóne okolo Mont Blanc – UTMB, obsadil skvelé deviate miesto vo svojej kategórii. Slovenská špička. Okamžite zareagoval kladne, zhodou okolností o tejto trase uvažoval so svojim kamarátom už 5 rokov. Získali sme do tímu skúseného ťahúňa na celej trase. Bude treba navýšiť tréningové jednotky..
Po zvážení všetkých okolností nakoniec Tomáš vybral presný a definitívny termín. Bude to 31. október 2015, sobota a posledný deň oficiálne otvorených turistických chodníkov v Tatrách. Zdanlivo neskoro, avšak počasie býva v tomto termíne oveľa stálejšie ako kedykoľvek predtým. Dúfame v najlepšie.
Pre istotu však potrebujeme doplniť našu výbavu o nepremokavé oblečenie, ultra ľahké bundy do vetra, rukavice (pre istotu dvoje, keby jedny odfúklo v exponovanom teréne do doliny…) a ultra potrebné retiazkové návleky na tenisky. Bude sneh. A určite aj ľad.
Keďže sme sa už na začiatku projektu rozhodli celý priebeh horského behu zaznamenať na kameru, začali sme v tomto štádiu riešiť aj filmársku výbavu pre podporný tím. Martinovi sa podarilo zohnať dve GoPro kamery s plnou výbavou a uchytením na hlavu. Doplnkové zábery a detaily natočíme ľahkým a stále dostupným mobilným telefónom Nokia Lumia 930. Bolo potrebné domyslieť len jednoduché a praktické uchytenie na rozťahovateľnú rukoväť. Okrem nahrávacej výbavy bolo potrebné doriešiť aj kapacitu batérií. Veľmi podstatná vec, s ktorou som bojoval počas celého podujatia Lavaredo Ultra Trail v júni tohto roka. Vzhľadom k dostupnosti tatranských chát na trase by sme mali vystačiť s jedným zásobníkom Power Bank ADATA PV110 s kapacitou 10.400 mAh. A samozrejme sadou náhradných batérií… V kopcoch váži každý gram jeden celý kilogram..
Ultra ľahká výbava pre začínajúcich filmárov.
Veľký projekt si vyžaduje kvalitné zázemie. Občerstvenie po trase, doplnková výbava, striedanie oblečenia, ale aj točenie záberov pre spracovanie filmu. To sú všetko úlohy, ktoré by mal zvládnuť aj podporný tím pre tento projekt. Jeho zloženie stálo od začiatku na dvoch pilieroch. Do terénu som naplno odhodlaný vyraziť spolu s Palim Urbaníkom alias Značkárom, čo pre mňa znamenalo opäť len jedno. Navýšiť tréningové jednotky. Pali je síce iná generácia, ale v kopcoch ho dobehnete len s poriadnou dávkou kondičky a sebazaprenia. Mal som to možnosť vyskúšať počas nášho júnového dobrodružstva v Dolomitoch, kedy sme po štarte v Cortina d’Ampezo zabehli šprintom niekoľko kilometrov do riadneho kopca, aby sme zachytili na kameru súvislý pás čeloviek pred prvou občerstvovačkou. Skúste hádať, kto bol na kopci prvý.
Okrem tých pár pravidelných kilometrov v karpatských lesoch som teda pre istotu zaradil do tréningového plánu aj môj prvý ultra maratón Prešporský Ultra Trail, ktorý sa konal presne týždeň pred štartom 12CH Trail. Urobil som dobre.
Keďže sme netušili aké bude v Tatrách počasie, veľmi vážne som zvažoval doplnenie tímu o ďalších dvoch ľudí, aby sme sa mohli v jednotlivých bodoch rozdeliť do dvojíc a natočiť viac zaujímavého materiálu. Doslova pár dní pred termínom sa k nám pridal Richard Voda, dobre známy aj ako Tvrďák, a tak sme mohli rátať so zmiešanými dvojicami. Pali a Richard. Ja a ja. Vždy lepšie ako nič.
Okrem zachytenia zaujímavých momentov na kameru bolo oveľa dôležitejšie zabezpečiť na vopred dohodnutých miestach pre bežcov plnú podporu vo forme oblečenia a doplnkovej stravy. Z mojich skúseností počas Lavaredo Ultra Trail, kedy sme Martina docvakli na trati až na 75. kilometri, pretože bežal podstatne rýchlejšie ako sme si aj v najtajneších snoch prepočítali, som vedel, že budeme potrebovať podstatne lepšiu navigáciu v teréne a čase. Tentokrát sme sa rozhodli už nič nenechať na náhodu a použiť služby tých najpovolanejších. Garmin SPOT Gen3 a európsku satelitnú sieť Globalstar. Sledovanie trasy v reálnom čase a funkcia odosielania polohy cez SMS na vopred dohodnutých bodoch, v našom prípade na jednotlivých chatách. Úžasná technika. Naháňačky po kopcoch takto nadobudnú úplne iné kontúry..
Viem, že akékoľvek časové prepočty na takejto ťažkej a členitej trati v horách nemajú veľký zmysel. Napriek tomu som strávil predposlednú noc nad mapou, so zápisníkom v ruke. Okrem aspoň malého náznaku časových súsledností bežeckej a podpornej trasy som chcel dať podpornému tímu aspoň základnú predstavu o náročnosti našej trasy. Vyšli mi zaujímavé čísla. Preto som sa rýchlo pobral do postele. Spánok budeme určite potrebovať ako soľ.
Plán trás pre dva podporné tímy.
Ráno nás privítal nádherný deň. Predzvesť nádherného jesenného počasia visela vo voňavom vzduchu a všetci sme sa už nevedeli dočkať momentu, kedy sa stretneme v prvom spoločnom bode – na Chate Plesnivec.
Tomáš dobehol na Chatu Plesnivec v predstihu. Zvyšok tímu sa stretol v Starom Smokovci až podvečer. Rýchle prebaľovanie vecí do vopred určených batohov, posledné logistické slovné prestrelky, riešenia parkovania v Kežmarských Žľaboch. Po západe slnka, presne o piatej hodine večer sme začali stúpať po modrej a následne po žltej značke za Tomášom, aby sme sa pridali aspoň k jeho tretiemu pivu.
Večer na chate bol krátky. Kamarátske zvítanie, ľahká polievka a pivko, príjemná diskusia o motiváciách všetkých zúčastnených a posledné úpravy itinerárov pre podporné trasy, pri ktorých sme s hrôzou zistili, že v reálnom čase nemáme šancu dostihnúť ráno chalanov na Zamkovského chate tak, ako som si to naplánoval ja. Zavrel som zápisník a nastal čas improvizácie. Našťastie som si v priebehu prípravy zapísal vzdialenosti, prevýšenia a reálne časy všetkých možných trás, ktoré som zaznamenal prostredníctvom GPS hodiniek v lete na tréningu.
O deviatej hodine sme už všetci ležali vo svojich posteliach. Kto naozaj spal, a kto sa iba bezcieľne v posteli prehadzoval, dodnes nie je známe..
O chvíľu to celé vypukne. Vyliezame z postelí.
Ráno vstávame všetci ešte pred zvonením budíka. V tichosti sa obliekame a zliezame dole do kuchyne k pripraveným raňajkám a horúcemu čaju. Spolubývajúci “turisti” práve po prebdenej noci a slušnej dávke horca prekladaného pivom zaliezajú do spacákov a nechápavo nad nami krútia hlavou.
Do všetkých možných príručných fliaš lejeme horúci čaj. Atmosféra hustne, čas beží. Je po tretej ráno. Už máme byť na trati. Posledné úpravy, batohy, palice, povzbudzujúce pokriky a presne o 3 hodine a 15 minúte strieľame zo štartovacej pištole.
Martin a Tomi ladia hodinky a presne o 3:15 ráno vyrážajú na trať.
Rozbieham sa s kamerou za Martinom a Tomášom do strmého stúpania nad chatou. Na poslednú chvíľu ich ešte v panike zastavujem a zapínam na Tomášovom batohu GPS. Do pekla, taká blbosť a mohli sme byť bez spojenia.
Nesledujem ich dlho, musíme sa rýchlo pohnúť smerom dole k autám. Prajem im pekný beh a vraciam sa k Palimu a Richardovi. Je neuveriteľne teplo, určite sa hýbeme nad bodom mrazu. Rozmýšľam, či sa chalani príliš neobliekli.
Bez zastávky sa rozbiehame smerom dole a každým metrom sa teplota znižuje o desatiny stupňa. Dole pri zamrznutých autách nameriame už mínus osem. Rozmrazujeme čelné sklá a rýchlo sa presúvame do Starého Smokovca. Displej hodiniek sledujem snáď šesťdesiatkrát za minútu. Dúfam, že už nie sú na Brnčalke..
V Starom Smokovci sa musíme prvýkrát rozdeliť. Po prepočtoch sa rozhodujem Paliho a Richarda vyslať na vysokohorskú misiu. Smer Zbojnícka chata. S prehľadom by mali chalanov stihnúť pred príchodom, pripraviť rýchlu občerstvovačku a natočiť pár záberov nad Zbojníčkou. Ja sa ešte asi desať minút v mraze rozhodujem, či vybehnem na Zamkovského a skúsim Tomiho a Martina nasledovať po Téryho chatu. Kontrolujem GPS a definitívne tento plán zavrhnem. Chalani už medzičasom klesajú zo Skalnatého plesa k Zamkovského chate.
Vzhľadom ne nedostupnosť mobilného signálu po trase nad Hrebienkom chvíľu fungujem ako styčný dôstojník. Otváram počítač a lokalizujem signál z Garminu. Čiara, ktorú kreslí SPOT Gen3 je na moje počudovanie dosť nepresná, ale našťastie koordináty odoslané cez satelit do SMS sú presné. Informujem teda fanúšikov na Facebooku o aktuálnom čase na prvých dvoch chatách. A cez Instagram prichádza od Martina východ slnka zo Skalnatej chaty.
Tesne pred východom slnka už prebiehajú Tomi a Martin okolo Skalnatej chaty.
Kritický bod trasy je pred nami. Pustí Priečne sedlo Martina a Tomiho na druhú stranu? Alebo budú musieť zmeniť trasu a zbehnúť najprv dole k Rainerovej chate, aby mohli opäť vystúpať na Zbojníčku? Po chvíli je to jasné. Pokračujú ďalej smerom na Zbojnícku chatu cez sedlo, ktoré je v tejto dobe pokryté snehom a ľadom. Veľa šťastia!
Volám Richardovi, aby sa pripravili na akciu nad Zbojníčkou, chalani tam budú každú chvíľku. Ja rýchlym tempom vyrážam na Rainerovu chatu, aby som na ceste stihol natočiť dostatok doplnkových záberov. A to ešte netuším, aká nádhera ma čaká..
Nechávam sa uniesť výhľadmi a letmo kontrolujem SMS. S hrôzou zisťujem, že Martin a Tomáš sú už dávno na ceste dole zo Zbojníčky. Pridám do kroku a ledva ich stíham pri Rainerke. Ďalšie 2 km okolo vodopádov na Bilíkovu chatu sa pridávam s kamerami v ruke k nim a snažím sa udržať ich tempo balansujúc držiakom v štýle gimbalu, ktorý by som v tejto chvíli tak veľmi potreboval.
V polovičke trasy je teplá slepačia polievka balzamom nielen na dušu.
Prebaľujeme použité tuby od magnézia a energetických gélov, chalani sa prezliekajú definitívne do krátkych nohavíc a zbavujú sa prebytočnej výbavy. Prvá a jediná vážnejšia logistická chyba – Martin mi odovzdáva svoje “ťažké” protišmykové retiazky, aby som mu ich pripravil pre výstup na Chatu pod Rysmi. To si myslím ja. Martin však počíta s tým, že mu prídem oproti do sedla Ostrva. Obaja však neprikladáme tomuto detailu význam a nechávame si to každý pre seba.
Chalani posilnení životodarnými tekutinami vyrážajú do úmorného októbrového tepla, popod Slavkovský štít na Sliezsky dom. Neotáľam a bežím do Starého Smokovca k autu. Pred hotelom Grand stretávam zvyšok tímu, a po rýchlej káve sa presúvame všetci do posledného “zásobovacieho kempu” na Štrbskom Plese. Vrchol sezóny. Očakávame najhoršie. Parkovanie nakoniec nájdeme až na náhradnom parkovisku rovno pod zjazdovkou.
Už počas balenia vecí na občerstvovačku na Popradskom Plese mi prichádza SMS s polohou Martina a Tomáša na trati. 8:35 hod od štartu. Sliezsky dom. 37,5 km / 2.760 m+. Opäť nás chytá panika. Stihneme to na Popradské Pleso? Sedlo nad Ostrvou? Absolútne nereálne. S plnými batohmi sa rozbiehame na 5 km rýchlostný cross-slalom medzi turistami na preplnenej magistrále. Pali s veľkým náskokom, Richard s malým kufrom po zelenej značke. O rovných 40 minút dobiehame do “Obchodného centra” Popradské Pleso. Tisíce turistov, ľudová muzika, pivo a klobása. A hore na Ostrve začína peklo.
Zostup z Ostrvy zostáva aj počas neskorého poludnia v tieni. Zľadovatený chodník je tak nečakane najťažšou etapou na trase.
S Martinovými protišmykovými retiazkami v batohu s obavami pozeráme na strmý kľukatý chodník vedúci zo sedla nad Ostrvou. V tej chvíli už tušíme, že cesta dole bude pre Martina veľmi ťažká a nebezpečná. Premýšľame čo robiť. Bohužiaľ v tejto situácii už nezostáva nič iné, len čakať na výsledok a dúfať, že sa nič nestane.
O nejaký čas pribieha Tomáš a malú chvíľu za ním našťastie aj Martin. Vydýchneme si. Rýchla výmena názorov, zhodnotenie strát a ponúkame chalanom piknik pod rázcestníkom. Richard sa odhodláva lišiacky predbehnúť dav smädných turistov a prináša chalanom zlatom vyvážené dobre vychladené čapované pivo. Obaja pijú už za behu a miznú v dave. Smer Chata pod Rysmi.
V tejto chvíli si uvedomujem, že môj energetický balíček je počas celej akcie dobre odložený v aute. Od tretej rána som nemal nič v ústach a miestami nevidím ani na displej môjho telefónu. Nič sa nedá robiť. Objednávame jaternice, palacinky, guláš a pivo. Posledná šanca pred záverečnou etapou.
Richard sa po dôkladnom zvážení všetkých okolností, najmä záverečného stúpania 450 m+ po večernej zjazdovke, rozhoduje opustiť náš tím a vydáva sa na cestu do Bratislavy za rodinou. Richard ďakujeme. Najmä za to pivo v pravej chvíli. To nevymyslíš.
Balíme s Palim potrebné veci na noc pod Soliskom, nakladáme na seba po dva batohy, berieme paličky a vyrážame do kopca. Tentokrát sa cielene snažím veľa točiť a fotiť. Po západe slnka sú Tatry čarovné. A najmä to nevyzerá zle, keď opäť za Palim zaostávam desiatky metrov..
O chvíľu už ale opäť uháňame. Prestávka s jaternicami si vyberá svoju daň. Martin s Tomášom sú už na ceste dole Mengusovskou dolinou a my máme pocit, že nás takýmto tempom o pár minút dobehnú. Tesne pred príchodom do cieľa! V tej chvíli ešte netušíme, že predpokladaná najťažšia etapa po reťaziach na Rysy vlastne bola len prechádzkou ružovou záhradou po mäkkučkom poloroztopenom snehu. Samozrejme zveličujem..
V prítmí chaty si uvedomujem, že som tu vlastne po prvýkrát. Dvaja českí turisti so záujmom počúvajú neuveriteľný príbeh o dvoch chlapíkoch, ktorí ráno vyrazili z Belianskych Tatier a o malú chvíľku budú tu. Poznajú českú Bé Sedmičku. Uznanlivo kývajú hlavami. Dvaja horolezci majú tváre ožiarené displejmi svojich mobilov a nejavia záujem o okolie. Ja horúčkovito zháňam šampanské a Pali netrpezlivo vyzerá v čiernočiernej tme dve čelovky približujúce sa rýchlym tempom k chate.
Tesne po súmraku očakávame príchod Martina a Tomáša na Chate pod Soliskom.
Vyrážam do tmy s kamerou v ruke a sledujem zjazdovku. V diaľke blikajú dve malé svetielka. Približujú sa pomaly, ale s jasným cieľom. Inšpirovať stovky ďalších bežcov, profíkov aj začiatočníkov, aby objavili čaro behania v horách. Už teraz viem, že sa im to dokonale podarilo.
Podporný tím v cieli na Chate pod Soliskom. Richard je v aute na ceste do Bratislavy.
Tomáš a Martin úspešne v cieli prvého ultra trailu po tatranských chatách 12CH TRAIL. Blahoželám!
